Hudobná ikonografia patrí k najmladším subdisciplínam hudobnej vedy. Jej úlohou je špecificky zameraná dokumentácia, štúdium a interpretácia obrazových dokumentov zachytávajúcich hudobný prejav alebo s ním súvisiacich.
Takéto dokumenty – tzv. hudobné ikonogramy – nie sú v zásade vymedzené ani výtvarnou technikou ani umeleckou hodnotou zobrazenia, a preto báza potenciálnych prameňov je široká. Pohľad hudobnej ikonografie na výtvarný predmet s hudobným motívom sa od pohľadu ikonografie ako disciplíny výtvarného umenia líši, hudobná ikonografia v ňom totiž okrem analýzy ikonografickej scény hľadá aj možný vzťah výtvarného zobrazenia k reálnej dobovej praxi ale aj filozofických a spoločenských kontextov existencie hudby. Hudobná ikonografia sa teda postupne profiluje nielen ako subdisciplína systematickej hudobnej vedy, ale aj ako metóda hudobnohistorických oblastí skúmania. Pre hudobnú historiografiu, interpretáciu hudby s prerušenou tradíciou predvádzania a historickú organológiu sú najviac zaujímavé hudobné ikonogramy zo staroveku a stredoveku, keďže vzhľadom na nedostatok zachovaných primárnych hudobných prameňov – notových zápisov a hudobných nástrojov, ale aj textových dokumentov opisujúcich dobovú interpretačnú prax, sú vyobrazenia hudobnej akcie častokrát jediným dokladom o hudbe danej doby. Neisté hranice medzi symbolikou a realitou zobrazenia toho-ktorého hudobného motívu sú často spojené s rizikom nesprávnej interpretácie hudobných významov, a preto je nevyhnutné skúmať hudobné ikonogramy v širších filozofických, náboženských, estetických, spoločenských a umeleckohistorických kontextoch.